No, asi sa už vážne začínam meniť na svojho tata. Poznal som to podľa toho, že čas od času zvyknem dostať nápad nie nepodobný tým jeho. Predsa len, je to síce už pár rokov, čo som v rámci letných sústredení so spoluhráčmi otačal pedálmi. A dnes, s odstupom času sa mi to až také neprirodzené a nezaujímavé nezdá. To, že bikujem rád je o mne všeobecne známe. To, že som niečo ako personalista šermiarskej skupiny, tréner, "vodca", to už sa vie pomenej. A keďže mám na starosti tiež kondíciu a pohybovú kultúru mládeže do mojich rúk zverenej, zorganizoval som cyklotúru....
Zišli sme sa na tradičnom mieste všetkých cyklistov, na Lokomotíve. Ako prvý ja (zase raz...), Matej (nováčik v radoch šermiarov), Zdenka s Reném, Nelka (ach, jaj), no a nakoniec, na prekvapenie všetkých s meškaním Vlado s Luciou (ach, jaj). Trasa bola naplánovaná čo najjednoduchšia, rpedsa len, boli s nami aj dámy. Vyrážali sme z Loky na Ťahanovce, odtiaľ na Družstevnú, Kysak a spať.... Jemný kros, blata pomenej, no aj tak sme nakoniec skončili na ceste, čím sme zmiatli minimálne Nelku, ktorá má z áut panický strach a na biku jazdí cca jeden mesiac. A to už nevravím o tom, že cestou sme jej montovali košík na fľašu či dofukovali kolesá. Našťastie, inak by sa nadrela ešte viac...
Takže, rezali sme si to šialenou rýchlosťou, s ktorou mali paradoxne problém všetci chlapi. Ale uznajte, človeka to dosť zlomí, keď oproti svojej priemerke 25km/hod si to musí šinúť 15-kou. A to sa kočkám do cesty postavil ešte aj kopec v Kysaku! Zmákli ho takticky, biky vytlačily. A boli z toho také šokované, že spolu s Vladom po zjazde zabudli odbočiť na Kysak. Ešteže viem tak silno pískať, skákať a mávať rukami...
Vlastne sme do Kysaku dorazili celkom šťastne. Odstavili sme to v jedinej krčme, o ktorej viem, že sa nikdy nezatvára a zacali do seba nalievať obrovské množstvá kofoly či piva (ortodoxní cyklisti by sa zdesili). A aby kofola v žalúdkoch nežblnkala, presekávali sme ju rožkami, bagetami, ale najmä horalkami. Podľa tých sme vlastne chvíľu na to pokrstili náš tím na Bike Team Horalka....:o) A keďže nás tlačil čas, mnohých dokonca aj sedlo (mávam Nelke a Lucii), vyrazili sme na cestu domov. Aj keď, boli určité problémy s vyberom trasy, ktoré ako vždy spôsobuje jeden človek (teraz mávam Renému), ktorý občas až príliš radikálne ohodnocuje jazdecké schopnosti a možnosti ostatných členov tímu. Keďže sa nám ho však nakoniec podarilo zlomiť (nie ale jeho hundranie a dudranie), vyštartovali sme. Priznávam, trošku sme aj blúdili, ale keď dovtedy som tadiaľ šiel ozaj len raz...:o)
V konečnom dôsledku sme sa dostali do Družstevnej, kde sme znovu pred ženskú časť tímu postavili ďalší kopec. Taktika tlačenia však zase slávila triumf a ženstvo opäť dosiahlo vrchol (nechápem, prečo sa smejete). A potom už len dole, dole, dole a dole až na Aničku Ku súdkom, kde sme doplnili kofolu a horalky na cestu domov.
Ak by som to mal zhodnotiť celé veľmi stručne, povedal by som: Došli sme všetci v poriadku, len kočky mali akési sklenené pohľady....:o) Ale podľa mňa podali dobrý výkon, na úvod sezóny si dať 40 km nie je vôbec zlé. A asi si to myslia aj ony, pretože už sa vypytujú, kedy ideme zase....
Komentáre