Byl jednou jeden...

    Podobne uvažujem počas posledného mesiaca pomerne často. Priam zbytočne často, dá sa povedať. Najhoršie na tom je,  že som si vedomý toho, že je to len prechodné obdobie, že to určite prejde, že sa spamätám ja i moje okolie, že ľudia po mne prestanú vrčať, keď si dovolím povedať svoj názor, že ustúpim aspoň o krok vo svojej tvrdohlavej zanietenosti...

    Ale i napriek tomu som podráždený, nervózny, čas od času priam agresívny a ako bulldog sa vrhám hlavou proti stene z problémov, ktorú som sám sebe postavil do cesty - ľudská márnivosť a pýcha zničila už kopec vecí na tomto svete, ale ako sa zdá, tiež vybudovala ozaj poctive základy tohto múru. Najzvláštnejšie na tom všetkom je však to, že čím viac sa proti tej stene vrhám, tým je vyššia a pevnejšia a tým viac sa mi niekto za ňou smeje... A jediný človek, ktorý má nado mnou tú moc, že ma dokáže od toho mlátenia hlavou "odtiahnuť", je tak strašne ďaleko...

    Viem o tom, že by to chcelo o pár krokov ustúpť, poriadne to predýchať a dobre sa rozbehnúť, to je všetko, čo stačí k tomu, aby som tú hlúpu stenu skrátka a jednoducho preskočil. A keby som už bol na druhej strane, pomaly by som sa obrátil a povedal by som si, aký som bol somár, že som sa nechal vytočiť takej nízkej a bezvýznamnej stene. A tomu, kto sa mi spoza nej doposiaľ smial, by som s úškrnom na tvári povedal: "Tak to vidíš, takýto plôtik je na mňa stále prinízky, ale pokojne si postav nový..."

    Ale na to, aby som mohol povedať hop, musím najprv preskočiť. A či preskočím...