Byl jednou jeden...

        Tak som si nedávno na výjazdoch za športom uvedomil jednu vec. Stačilo málo, stretnúť dve rôzne partie v dvoch rôznych vekových skupinách. Tá prvá, ktorú som stretol mala tak sedem-osem členov vo veku okolo 18 rokov. Spociatku som bol prekvapený, dokonca som mal úprimnú radosť z toho, že vidím po dlhom čase partiu mladých ľudí tráviť svoj voľný čas v prírode. Našťastie som bol veľmi rýchlo vyvedený z mojej naivnej predstavy ideálnej mládeže tým, že sa popri špekáčikoch a klobácke na ražni objavili plechovky s pivom a fľaše s borovičkou. A keď sa priopitá mládež začala štverať na cvičnú lezeckú stenu vysokú 10 metrov, mal som vo všetkom hneď jasno.

        Partia číslo dva sa objavila tuším o dva dni neskôr, v podobnom čase, v podobných miestach. Jej vekový priemer určite nepresiahol výšku štrnástich rokov. V čase, kedy sa naše cesty preťali, sa práve pokúšali hrať na lúke vedľa potoka futbal. No o krátku chvíľu neskôr už prišli na to, že vačšia zábava je hodiť loptu do potoka a predbiehať ju na určitom úseku. Keď ich omrzelo aj to, objavili neďaleko dobermana, ktorého zlomyseľne poštuchovali pomedzi priečky plota. Hneď na to objavili dosku, po ktorej sa snažili prekonať "vodný tok", na čo niekto z nás, popíjajúc kofolu po nekonečnom šliapaní do pedálov, prehlásil:"Takto sa rodia prúsery..."

        Ďalej sme to síce nerozoberali, ale nepochybujem o tom, že moji kamaráti sympatizovali skôr s tou skupinou malých "grázlov" ako s tou predošlou. Pravdepodobne to je tým, že im to trochu pripomenulo návrat do detstva, kedy sa podobnými zbojstvami prezentovali sami. Viem, že to môže znieť ako fráza opakovaná kždým starším človekom, ale dnešné deti či mládež sú iné ako sme boli my. A neviem prísť na to, čím to vlastne je.

        Ak sa nad tým skúsim zamyslieť z pohľadu človeka, ktorý strávil prevažnú časť svojho života v halách, na ihriskách či štadiónoch, vyplýva mi z toho jediný výsledok: dnešná mládež je zhnitá. Tak, ako som ja trávil čas tréningami a súťažami, tak ho oni trávia za počítačmi. Tak, ako som ja chodieval s kamarátmi na výlety a vandre, tak oni navštevujú bary. Tak, ako ja som sa svojim problémom učil čeliť, oni ich obchádzajú. Tak, ako som si ja vyhľadával autority, ktoré som sa snažil prekonávať, tak si oni z autorít vytvárajú nepriateľov, voči ktorým sa správajú odmietavo. Tak, ako som si ja hľadal niekoho, kto mi vie pomôcť zlepšiť sa, oni sa uspokoja s polovičným výsledkom a podobne.

        Neviem, či je možné za to niekoho obviniť či trestať, prípadne aspoň prísť na to, kto alebo čo za to môže. Ale jedno je isté. Táto pretechnizovaná, uponáhľaná a stresujúca doba, ktorej "trendy" naša mládež nasleduje, nesvedčí nikomu z nás. A keďže je budúcnosť ľudstva v rukách takýchto "zdochliakov", mám o ňu vážne obavy. Ešte šťastie, že sa toho nedožijem...